Mrtvoly v olove, alebo prečo nás smrť tak šokuje?

Autor: Mária Kolibárová | 8.1.2020 o 3:02 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  89x

Cyklus Rekviem pre organizmy začína tvoriť v roku 2010. On autor šokuje, ale na druhej strane ukazuje úctu a pietu s umným remeslom keď mŕtve pozostatky zalieva do olova a tak vznikajú sochy ... mačka, had, veverička, líška a iné.

Výstava Jána Zelinku Rekviem pre organizmy patrí ku kontroverzným počinom mladého sochára. Ako sám hovorí : „Organizmy nie sú len ideou, ale sú jadrom a súčasťou plastiky.“ Rodák s Vranova nad Topľov žijúci v Prešove. Ktorý sa celoživotne uberal smerom ku soche. Vyštudoval Fakultu umení Technickej univerzity v Košiciach v ateliéri slobodnej kreativity (3D) pod vedením Juraja Bartuzsa. Do povedomia by som určite okrem Zelinkových excelentných študijných výsledkov dala aj jeho vlastný projekt TRIGEMINI  ktorého hlavnou myšlienkou je alternatívne využitie prírodného kameňa s funkčnosťou tak, aby spĺňal všetky atribúty dizajnu jedného predmetu po jeho praktickej, estetickej a symbolickej funkcii.

 A áno sme v šoku ako konzumenti tejto tvorby, predsa len v galérijnom priestore nie  sme úplne zvyknutý na olovené sarkofágy ktoré obsahujú pozostatky, telá uhynutých zvierat. Koncept je to veľmi šokujúci a až trochu scestný a však myslím, že keď sa zamyslíme v kontexte ostaneme očarený, či nie? Ja som rozhodne ostala. Nekompromisná remeselná zručnosť tvrdej práce sochára skrývajúca niečo čo žilo.  Prevedené tak čisto staticky ale aj dynamicky plastiku od plastiky. Zaujal ma ten koncept, mne osobne to pripomína tvorbu Alberta Gacomettiho, takú subtílnu nie v hmote ale v idei.  Som uchvátená minimalistickým prevedením, ktoré zo svojho vnútra vypovedá to čo má a nepotrebuje na to všadeprítomný humbuk. Humbuk máme kolo seba neustále, hlavne vďaka médiám a medializácii ako takej. Často sa stretávame s tým že to čo nie je zmedializované, a nie je kolo toho vytvorená umelá bublina humbuku, s negatívnym závanom, to prosto nestojí za zmienku. Akoby jednoduchá základná kontraverznosť v konkrétnej idei už nestačila. Musí tam byť aj ten „humbuk“. A však Zelinka nie, on má myšlienku, projekt a nepotrebuje bublinu na vyše. Jeho projekt vypovedá.  Krása je v oku toho kto sa pozerá a ja som tú svoju našla.

A však uvedomujem si že bežný prijímateľ takéhoto umenia môže mať problém, a veľký. Prečo vlastne?  Preto by som si, či Vám, položila otázku. Prečo my ľudia dvadsiateho prvého storočia sme tak šokovaný smrťou? Veď instantnou smrťou sme takmer nepretržite obklopovaný. Média sú toho úplne plné, každý film má smrť. Dokonca máme sekciu krimi televíznych správ, takých „čiernych kroník“. A predsa, napriek tomuto všetkému sme znechutený keď sa stretneme so smrťou aj keď takou čistou pietnou formou. Väčšinou sme zvyknutý na zobrazenie smrti, v bojoch v jeho akčnej podobe, nie v takej vážnej ako ju reprezentuje Zelinka. Mojim dojmom je úcta a pokora. Rešpekt voči nevyhnutneľnosti existencie. Jej zhmotnenie. Lebo sme už zabudli a stále nás prekvapí keď nám niekto, napríklad sochár, pripomenie to v minulosti často hovorené. Nezabudni človeče, že prach si a na prach sa obrátiš.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Výtržnosti v čínskej reštaurácii ho stálo kreslo. Kto je László Sólymos?

László Solymos sa verejne všetkým ospravedlnil.

Klíma nie je na Slovensku prvá liga. Nezaváži ani v nasledujúcich voľbách

Skutočnou prioritou končiacej vlády klíma nebola.

Komentár Zuzany Kepplovej

Zelená je nové politické platidlo

Zelené témy sa stali povinnou výbavou politických programov naprieč spektrom.


Už ste čítali?